Voľakedy dávno, kým ešte naša Zem inak vyzerala, ako ju poznáme, žili na nej i iné zvieratá. Dinosaurov a im podobných všetci poznáme, ale nik nikdy nepočul o predchodcovi dnešných slimákov. Volajme ho praslimák. Bol iný ako dnešné slimáky. Tenké telo síce mal, ale domčeka na ňom nebolo, ani sliz neprodukoval. Vlastne tak trochu pripomínal dnešnú dážďovku, len bol hrubší, kratší a mal tykadlá s malými očkami. Praslimákovi sa vtedy nežilo ľahko. Predstav si všetky tie zvery okolo neho. Bol nechránený a zraniteľný. Navyše bol presne ako dnešné slimáky, veeeeľmi pomalý. Neraz kým stihol ujsť, bola z neho kolomaž. Stúpili naň či ho pridlávili. Praslimák bol však veľmi užitočný. Požieral zbytky zhnitých rastlín, uhynutých zvierat, čistil prírodu, bol to taký bio vysávač. Stvoriteľ sa na tohto tvora smutne prizeral, lebo videl, že ho v prírode stále ubúda. Svojou pomalosťou a mäkkým telíčkom bol vystavený všetkým nebezpečenstvám okolia. Tak sa rozhodol, že mu dá rýchlosť. Nohy mu dať nesmel, aj stvoriteľ má predsa svoje obmedzenia a pravidlá, ktorými sa riadi. „Ako mu dať šťavu, nech sa hýbe trochu rýchlejšie…“ dumal. „Obal ho v slize,“ šepkala mu múdra sova, ktorá mu sedela na pleci. „To urýchli jeho pomalosť a bude sa mu ľahšie kĺzať svetom.“ „To je nápad,“ potešil sa a slimáka slizom obdaril. Veru, pomohlo to, ľahšie sa kĺzal a nezadrhával sa na kameňoch či inom drsnejšom povrchu. Navyše po sebe nechával slizovú cestičku, a tak ho kamoši z jeho rodu vedeli ľahko nájsť, ak sa stratil. To sa totiž praslimákom často stávalo, končili stratení a vysilení bez pomoci. Po čase sa stvoriteľ opäť pozrel na malého už slizkého tvora. Nebol však ešte spokojný. „Sova, dobre si mi poradila. Ale pozri naň. Je síce trochu rýchlejší, ale stále končí na kopytách zvierat. Čo je však horšie, nemá sa kam schovať. Kým do svojho úkrytu zájde, prejde toľko času, že aj zabudne, kde vlastne je. Nemá sa kde uchýliť, oddýchnuť si, a preto neraz umiera. Trvá mu to strašne dlho, až vysilením skoná.“ Sova premýšľala. „No, máš pravdu. Je to tvor pomalý a nešťastne vymyslený. Ale už ho neprerobíme. Vieme ho len vylepšiť (dnes by povedala uploadovať). Dajme mu teda dom.“ „DOM?“ Čudoval sa stvoriteľ. „Ako to myslíš?“ „No dom, pevnú ulitu, do ktorej sa schúli, keď nebude vládať. Síl i slizu naberie, oddýchne si a potom môže fungovať ďalej. Bude síce stále zraniteľný a pred silnými kopytami ho nezachránime, ale neumrie už na vysilenie a únavu. Nebude sa musieť neustále presúvať do úkrytov, do ktorých aj tak málokedy dorazí. Taký pomalý a zraniteľný tvor by mal mať svoj dom vždy na chrbte. Sú síce aj menšie tvory, ale tie sú aspoň rýchle a obratné. On, ťarbák, ho fakt potrebuje. Ináč neprežije.“ A tak dostal praslimák ulitu, vďaka ktorej prežil až do dnes. Spomeňte si na tento príbeh vždy, keď jeho nasledovníkov v prírode uvidíte. Majú sa dobre, lebo domy majú bez hypoték. Odpracujú si to ale v prírode, ktorú už tisíce rokov upratujú. Ak na nich niekde narazíte, pomôžte im a vždy ich dajte do bezpečia, ideálne na trávičku. Nech môžu aj naďalej usilovne robiť svoje dávne čistiace poslanie.
prehrať audiorozprávku
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
