Bolo raz desať malých psíkov. Podobali sa ako vajce vajcu. Boli biele ako sneh, mali ovisnuté ušká a tenké chvostíky. Narodili sa mame Lily, ktorá sa pri nich veru nenudila. Stále vystrájali, odkedy sa naučili chodiť boli poriadne nezbedné. A to najmä jeden z nich, volali ho Frky. Vždy prišiel s najväčším lapajstvom. Keď sa niečo udialo, Frky bol zaručene pri tom. Alebo bol zdrojom toho lapajstva. Lily sa naňho veľmi hnevala, lebo ju vôbec neposlúchal. „Ach, šteňa jedno bezhlavé. Čo len s tebou bude? Stále niečo vymýšľaš, už som z toho unavená.“ Vzdychla si jedno popoludnie, lebo mať desať šteniatok veru, nie je žiadna sranda. „Sľúb mi, že už sa do žiadnej šlamastiky nedostaneš, Frky. Lebo ťa budem musieť do klietky zavrieť.“ To bolo pre Frkyho najväčšou hrozbou, a tak sa snažil. Lenže dlho mu to nevydržalo. Kým všetky ostatné šteniatka poslušne spali, on sa nudil. „Len tak tu ležať nebudem,“ povedal si a vybral sa na obhliadku terénu. Mama si jeho zmiznutie nevšimla, predsa len pri toľkých labkách a chvostíkoch je ľahko jeden prehliadnuť. Frky sa vybral do záhrady. Tam mal síce zakázané chodiť, ale čo tam po tom, povedal si. Rád skúšal nové veci. Jeho citlivý čuch zaňuchal hneď dve veci- kamošku Cilu, miestnu mačku a ešte čosi, čo nevedel identifikovať. Cilka k nemu s radosťou zbehla a už kuli plány, čo idú preskúmať. Rozhodli sa vojsť do gazdovej búdy, tam bolo vždy čo objavovať. Cupitali po chodníčku a zrazu zacítili divný pocit na labkách. Netušili, že gazda novú cestu robil, a tak mali celé labky od čiernej farby, od asfaltu. Cila sa zľakla a od strachu na Frkyho skočila, ten nevedel čo skôr. Nemal na koho skočiť, a tak sa rozbehol preč z natretej cesty. Cilka na ňom balansovala, celého ho podupkala…len rýchlo ujsť, nech ich gazda nevidí. To mali obaja v hlavách. Keď boli v bezpečí ukrytí v kríku, Frky si všimol, že naňho Cilka divne pozerá. „Čo sa na mňa tak zvláštne pozeráš, čo sa deje?“ „Nooo….vyzeráš inak.“ „Inak? Ako INAK?“ zľakol sa Frky. „Dúfam, že si na mne mama nič nevšimne.“ „Tak to pochybujem…“ Postavil sa do mláky a v jej odraze videl úplne iné šteňa- plné čiernych škvrniek- bodiek. Boli od Cilkiných labiek, ktoré boli namočené v tej divnej farbe. Zrazu pochopil, o čom hovorí. „Cilka!!!! Veď mňa mama zabije!! Hneď bude vedieť, že som ju neposlúchol!!! Poď mi ich dať dole!“ Lenže bodky dole nešli. Frky bol zúfalý- musí niečo vymyslieť! „Cilka, pomôž! Keby nebolo tvojho strachu, nie som takýto bodkavec. Vráť sa na cestu a pobehaj po všetkých ostatných šteňatách. Mama nesmie zistiť, že to ja som porušil jej pravidlá. Takto budeme bodkaví všetci. A bude pokoj.“ Cilka sa zdráhala, ale napokon usúdila, že má v tomto huncútstve labky namočené viac, ako by sa patrilo. A tak urobila, čo Frky žiadal. Bolo že to prekvapenia, keď sa šteniatka zobudili. Lily bola v šoku. „To čo sa vám stalo, sniežiky moje zlaté? Čo máte psie kiahne? Toto som ešte nikdy nevidela!“ Najprv sa hneď na Frkyho pozrela, či v tom nemá prsty, ale bol rovnako fľakatý ako ostatní a tváril sa prekvapene. Neostávalo jej nič len čakať, či sa fliačiky nezmyjú alebo nevyblednú. Ale nestalo sa tak. Frkimu sa jeho huncútstvo síce prepieklo, ale fliačiky z jeho súrodencov a neskôr i z ich potomstva už nezmizli. Ostali im a odvtedy sa šteniatka z jeho rodu rodia s bodkami. Teda nie hneď, objavia sa až na 14.deň, ako spomienka na Frkyho, ktorý ich vtedy v záhrade získal. A vraj tie, ktoré sa na Frfkyho ponášajú, teda majú beťársky gén najviac vyvinutý, ich majú najviac. Dobre si všimni, keď dalmatínca uvidíš, či ich má ako maku alebo len pár. Ak je bohato vybodkovaný, určite ide o jedného z Frkyho vnukov. Čím viac bodiek, tým viac huncútstva sa v psíkovi skrýva.
pustiť audiorozprávku
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
