Motýle má rád takmer každý. Sú farebné, pestré a lietajú s noblesou a ľahkosťou. Lenže nočné motýle, to je úplne iná kategória. Mnohí si ich mýlia s moľami, a tak ich aj nazývajú. Cez deň spia a vychádzajú, teda lietajú len v noci. Vtedy je ich čas. Takým bol motýľ Fredy, ktorý rovnako ako jeho príbuzní cez deň spal a v noci žil. Lenže Fredy sa bál tmy. Ak ste človek, zasvietite si lampu. Alebo idete k psychoterapeutovi, ktorý vás z takéhoto strachu vylieči. Ale ak ste nočný motýľ, je to problém. Lampu nemáte a cez deň von nemôžete- Fredy to už skúšal, ale keďže mal zrak prispôsobený na nočné svetlo, teda tmu, nič cez deň nevidel a do všetkého vrážal. Proste katastrofa. No a v noci, keď konečne dobre videl a mohol ísť smerom k dobrodružstvám, vtedy sa zasekol a nevedel ani krídlom pohnúť. Celá rodina sa zaňho hanbila. Skúšali s ním možné i nemožné, aby potupe zabránili. Najprv ho nútili, vyhodili ho, ale tak vyvádzal, že im nič iné neostalo, len ho nechať doma. Potom mu jedlo nosili, aby od hladu neuhynul, ale aj tak neboli spokojní. „To takto ďalej nejde,“ hneval sa Fredyho otec. „Veď on zabudne lietať. Krídla mu zoslabnú. Rob s ním niečo.“ Nástojil a obracal sa na Fredyho mamu. „Ty si ale múdry. Tak niečo vymysli. Ja už naozaj neviem, čo s ním.“ Smutne odpovedala, lebo bola v koncoch. A Fredy ten bol z toho tiež nešťastný. Keby existovala nejaká motýlia terapeutka! Ale nikoho takého nepoznal. V jeden taký dlhý letný večer sedel dole pod stromom a žialil. „Ako ja budem takto žiť? Veď nemôžem celé dni len pred domom sedieť.“ „A aký máš problém?“ ozvalo sa zrazu za jeho chrbtom. Otočil sa a tam uvidel divného chrobáka. Nikdy takého ešte nevidel. Bol hnedý, bez krídel. „Kto si?“ opýtal sa neznámej. „To nie je podstatné,“ odpovedala. „Počula som ťa tu bedákať, že sa tmy bojíš. Ako to? Veď si v tme a vyzeráš v pohode.“ „No, tu som ešte OK. Ale ja sa bojím lietať mimo, po lúkach či poliach. Dostanem veľký strach, až mi hrdlo zovrie. Nedokážem potom ani krídlami mávať. Je to hrozné!“ „A čo by ti pomohlo? Aby si sa menej bál?“ opýtala sa neznáma. „No, vieš, to je divné. Potreboval by som nejaké svetlo, ktoré ja ale nemôžem, lebo potom nevidím. Proste nejaký záchytný bod, trochu jasu, aby som vedel, že v tej hroznej tme nie je nič…strašidelné. “ „Veď sa pozri hore na nebo, tam máš mesiac i hviezdy!“ „Lenže tie nie vždy jasno svietia. A ja potrebujem svetlo dole, pod sebou.“ Fňukal Fredy. Stále nenachádzal riešenie. Vtedy sa neznáma usmiala a zabzučala- zrazu sa jej spodok tela rozsvietil. Fredymu skoro oči vypadli. „To si ako urobila?“ „Ja som svetluška. Svietim, keď mám na to chuť. A mám aj kopec podobne žiariacich kamarátov. Ak potrebuješ, zasvietime ti na cestu. Som si istá, že len potrebuješ nočné lietanie natrénovať a potom to už pôjde aj bez nás.“ Fredy sa síce bál, ale neznámej žiarovke dôveroval, nemal na výber. Buď teraz alebo nikdy. Svetluška dala pokyn ostatným a ony motýľovi krásne rozsvietili celú lúku. Malé žiariace bodky urobili toľko svetla, že Fredy aj na strach zabudol. Letel, letel a zrak mal upretý na svetlušky. Najedol sa, vrátil sa a hrdý na svoj výkon, hneď sa išiel kamoške poďakovať. „Ja som ti to hovorila. Odteraz každý večer vypneme jednu-dve svetlušky. Svetla bude ubúdať, ale postupne. Zvykneš si na tmu a nebudeš sa báť.“ A tak sa aj stalo. Fredy lietal každý deň, po 30 razoch už svietila len jeho kamoška. Tá sa nakoniec tiež vypla a Fredy bez strachu doletel na svoj nočný výjazd. Už sa viac nebál. Vedel, že tam niekde pod ním, sú jeho prírodné svetielka, kamarátky svetlušky, ktoré sú tam s ním. Vďaka nim sa prestal báť tmy. Lebo vedel, že aj v tej najtemnejšej tme sú vždy svetlé bodky, hoci ich niekedy nevidíme.
pustiť audiorozprávku
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!