Bola raz jedna ambulancia. Pracovala v nej doktorka, ktorá liečila ľudí. Neliečila boľavé brušká, či praskajúce kĺby, ani zlomené kosti. Zameriavala sa na unavené a smutné srdcia. Nie, nebola kardiologička, ale psychologička. K nej sa chodili ľudia vyrozprávať. Hovorili o svojich smútkoch, trápeniach a bolestiach. A ona ich počúvala a pomáhala im. Lenže ich nepočúvala sama.
Všetky tie smutné príbehy si vždy vypočulo i žlté kreslo, ušiak, ktoré bolo v ambulancii už dlhé roky. Doktorka ho tam mala, lebo bolo veľmi pohodlné, výborne vždy pacientov svojou mäkkou podšívkou pohostilo. Málokto si uvedomoval, že aj ušiak má uši. Síce nie také tie ľudské, ale má. Nimi všetko to trápenie pacientov deň čo deň počúval, až ho z toho rozboleli. Doktorka vždy večer odišla, išla si zabehať, na jogu, čítala knihy, tancovala a všetku tú ťažobu vypustila. Lenže čo ušiak?! On to v sebe dusil, hnúť sa nevedel, len medzi štyrmi stenami stále dokola býval. Trpel. Boleli ho uši, látka i podšívka s výplňou. Smutno mu bolo z toľkých príbehov. Musí sa odtiaľto dostať! Len ako?
Jedného dňa cítil, že už nezvládne ani slovo. Že jeho žltou látkou už neprejde ani písmeno. Toľko sa trápil a mračil, až mu od smútku a únavy látka praskla. Doktorka si to všimla hneď ako vošla do ambulancie. Zhrozená, veď predsa ušiak bol dočasným domovom pre všetkých jej pacientov. Mnohí sa doň aj tešili! Takto predsa nemôže fungovať! Nemala čas ho opravovať, ihneď išla na internet a objednala nový. Predsa nik nechce sedieť na škaredom ušiaku s dierou! Ušiak vyložila pred budovu, nech si ho niekto vezme, keďže sa do koša nezmestil.
Smutný tam stál, ale aj sa tešil, že sa mu splnil sen- už nemusí počúvať ľudské mordy! Rozradostnene sa natiahol, až mu drevené nožičky zavŕzgali. To začula okoloidúca Terka, mladé dievča, ktoré nedávno začalo pracovať v mestskej knižnici. Peňazí mali málo, tešili sa, že môžu kúpiť nejaké nové knižky pre deti z mesta. Keď ušiaka uvidela, hneď jej padol do oka! Veď to je slávny ušiak- kreslo známe pohodlím a tým, že sa v ňom úžasne číta. „Ten sa hodí do našej knižnice!“ potešila sa a už ho aj brala so sebou. Diera v textile jej nevadila, ušiaka vydrhla, prehodila cez prasknutú sedačku deku a bol ako nový. Odvtedy v ňom len veselé deti sedávali a knižky v ňom čítali. A ušiak? Ten sa od radosti už len usmieval. Dlhé roky v knižnici býval. Tuším je tam až doteraz.
PS- Viac sa o ušiakoch, o ich “predkoch”, ako aj súčasníkoch dozviete napríklad aj v tomto článku https://www.prehozynapostel.sk/news/detaily-ktore-zutulnia-vas-byt-kresla-usiaky
pustiť audiorozprávku
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
