Bola raz jedna malá žltá bublinka. Nevedela, odkiaľ prišla, kto ju stvoril, ani prečo vlastne vznikla. Lietala si po svete a pozorovalo ho. Všade kam pozrela, videla nejaké páriky. Kohút mal sliepku, kačiča káčera, slon slonicu, muž ženu, chlapček dievčatko…len ona bola sama. Čo sa nalietala kade- tade, ale žiadnu podobnú bublinku nestretla. Nevzdávala to však a hľadala. Bola presvedčená, že na svete musí byť jej podobná bublinka, taká tá jej druhá časť, ktorá na ňu niekde čaká.
„Musím ju nájsť, ja neverím, že nie je. Svet je predsa vyrobený dokonale. Musí niekde existovať bublinka, ktorá mi dá zmysel. Radosť. Lásku, šťastie. Bez nej to nenájdem, nemôžem byť sama. Každý niekoho má.“ Hovorila si dokola a hľadala. Občas bola už z toho kolotoča unavená, no neprestávala. Raz po takomto hľadaní a pátraní takmer rezignovala. Sadla si na lavičku a pozerala na park, v ktorom šantili deti. Hrali sa v dvojiciach, v trojiciach, zase jej len pripomenuli, ako každý niekoho má. „Ach, ja už nevládzem,“ opúšťala sa. „Prečo neviem nájsť svoju druhú časť? Bez nej sa cítim menejcenne a prázdno. Som zbytočná a zrejme aj škaredá, keď som sama. Nepodarený jednorazový výtvor, ktorý už nechcel nik zopakovať, lebo nevyšiel.“
„Čo to rozprávaš, bublinka?“ opýtala sa jej stará lavička. Počúvala smutnú bublinku a už nemohla mlčať. „No, lavička, cítim sa osamelo. Odkedy som tu na svete, hľadám svoju druhú časť. Parťáka, ktorý patrí len mne. Ako sliepke kohút, mačke kocúr…a tak. Niekoho, kto mi potvrdí, že som dôležitá.“ „Dobre, rozumiem, milá moja. Ale prečo ho potrebuješ nájsť? Prečo tomu dávaš všetku svoju energiu?“ „No, lebo od istého času si uvedomujem, že každý niekoho má. Niekam a niekomu patrí. Vie sa zaradiť. Len ja nie.“ „No, určite nie si sama. Pozri na mňa.“ Bublinka sa zamyslela. „To nie je to isté. Ty máš aspoň ostatné lavičky tu v okolí, ale ja som sama. Žiadnu bublinku som ešte nestretla. Tie bublifukové sú iné. Prchavé. Síce sa krásne ligocú, ale čochvíľa prasknú a sú fuč. Túžim po svojom parťákovi, s ktorým mi bude veselšie. Dá zmysel tomu, že som tu.“
„No, keď myslíš, že ten pocit získaš vďaka inej bublinke….“ pochybovačne povedala lavička. Bublinka sa zdvihla a odletela k hojdačkám. Nechcelo sa jej počúvať pochybovačné reči starej lavičky. Pri hojdačke objavila malý ružový obdĺžnik. Jakživ taký nevidela. Očuchala ho. Tá vôňa! Bublinka žasla- čo to len je? Lákalo ju ho zjesť. Aspoň olízať a ochutnať, či vôňa korešponduje s chuťou. A veru, chutila presne rovnako ako voňala! Ako všetky ovocné chute sveta! Žula, žula, chutná zmes sa jej lepila na ústa (áno, bublinka má ústa). Už toho aj mala dosť a chcela ju vypľuť, len sa jej nedarilo. Fúkla, že ju vypľuje a vtom sa oproti nej zjavila krásna ružová bublina s rozkošnými veľkými očami.
Hľadela na ňu a naša bublinka od radosti poskočila. To je jej polovička! Presne na túto bublinku celý čas čakala a hľadala ju! Bola nádherná! Tá však zrazu zmizla a ostala len spomienka na ňu. Zmätená si sadla späť na hojdačku, prežúvala a premýšľala. „Kde zmizla? Ako to, že tu už nie je?“ Naša malá bublinka totiž vôbec netušila, že nafúkala žuvačku. Keďže to nikdy nerobila a ani u nikoho nevidela, nedokázala vylúštiť túto záhadu. „Lavička, lavička, ja som ju našla! Najdokonalejšiu a najkrajšiu bublinku na svete! Tak ona existuje! Ja som ti to hovorila! Už mám prečo žiť!“ Kričala už z diaľky.
„A kde teda je?“ opýtala sa prekvapená lavička. Bublinka jej opísala, čo sa stalo. Lavička, ktorá dobre poznala žuvačky, sa zasmiala. „Vieš, koho si videla?“ „No, ružovú bublinku. Bola nádherná!“ „To si bola ty, moja drahá. Tie oči, ktoré si videla, boli tvoje vlastné. Urobila si žuvačkovú bublinku, v ktorej si videla svoj odraz- sama seba. To ty si taká nádherná.“ Bublinka najprv nechápala. Zamyslela sa a spätne si v hlave prehrávala, čo sa stalo. Po chvíli jej to došlo. Tak to ona takto vyzerá! Ona má také krásne oči! A tvár! Tak predsa len nie je sama, lebo je škaredá a nepodarená. S týmto vedomím sa jej hneď ľahšie žilo. Už necítila tú ťažobu a smútok. Hneď sa do seba zaľúbila. I keď jej bolo chvíľu smutno, pookriala. Uvedomila si niečo iné. Že je krásna. A jedinečná. Len to potrebovala vidieť v bublinkovom odraze.
Pre tých, ktorí ešte nechcú ísť spať...
máme pripravené úlohy, ktoré môžu deti robiť spolu s rodičmi. Všetky sú kreatívne, rozvíjajú detskú fantáziu, zisťujú či dieťa počúvalo pozorne, príbehu rozumelo a precvičia i jeho slovnú zásobu a vedomosti. Otázky je treba prispôsobiť vekovej kategórii poslucháča, každý rodič vie, čo jeho dieťa zvládne. Viac sa o manuáli k otázkam dozviete v našom podcaste, ktorý nájdete v rodičovskej sekcii.
- O čom bola rozprávka? Prerozprávaj ju v skratke.
- Po čom bublinka túžila?
- S kým sa rozprávala v parku?
- Podarilo sa jej nájsť, čo hľadala?
- Aké príklady dvojíc spomínala v rozprávke? Vymenuj ich.
- Vysvetli slová: rezignovala, už bola z toho kolotoča unavená, šantili, cítila sa menejcenne a prázdno, parťák, vôňa korešponduje s chuťou, jej polovička, pookriala.
- Ako si predstavuješ starú lavičku z parku. Skús ju popísať- akej bola farby, z akého materiálu bola vyrobená, aký mala tvar? Nakresli ju potom.
- Aké bublinky poznáš? Vymenuj ich aj to, kde si ich videl/-a.
- Ako sa cítila naša bublinka? Ako by si opísal/-a jej pocity? Cítiš sa niekedy ako ona?
- Vymenuj veci, ktoré sa ti na tebe páčia/ nepáčia (vzhľad i vlastnosti).
- Nakresli našu bublinku a vytvor jej farebné kamarátky a kamarátov. Ako sa tvári, keď je okolo nej bublinková partia?
- Keby si mohol/-a, chcel by si si vytvoriť kamaráta/kamarátku? Aký by bol/ aká by bola?
- Koľko písmen je v slove bublina? Koľko má hlások? Je to vybrané slovo?
- Vytvor 3 vety, v ktorom použiješ slovo bublina.
- Vieš, ako sa po anglicky povie slovo bublina? (bubble). Ako povieme žuvačka? (bubble gum). Vymenuj po anglicky farby bublín, ktoré si nakreslil/-a v úlohe 11.
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
