Ponožky poznáme hádam všetci. Nosíme ich na nohách, v zime či v lete. Sú to naše kamošky, ktoré chránia bosé nôžky. Také malo aj dievčatko Miška, ktoré však malo s ich obúvaním problém. Svoje farbené kamošky milovalo, len problém nastal, keď ich mamina dala vyprať. Jej ponožky sa z tejto wellness rutiny vrátili ako vymenené.
Na pohľad to boli jej staré ponožky, len teda pekne vypraté. Ale hneď ako si ich Miška dala na nohy, začali ju hrýzť. Doslova sa každý milimeter ich látky zahryzával do jej malých milých noh. Znie to síce ako z hororu, ale neboj, v skutočnosti sa nič nedialo. Aspoň Miškina mama to nikdy nevidela. Nech prezerala opraté ponožky ako chcela, nič špeciálne ani nebezpečné na nich nevidela.
To len Miška stále skuvíňala a sťažovala sa: „AU, mami, ja ich nechcem. Hryzú ma z nich celé nohy. Daj mi iné.“ Lenže ona iné nemala. A aj keby mala, naozaj ju to Miškino vymýšľanie už hnevalo. „Mám toho dosť,“ povedala jej jedno víkendové ráno, keď Miška opäť bojovala s neviditeľným ponožko-hryzením. „Dáš si ich a hotovo!“ Lenže Miška sa naozaj bála, jej ponožky ju naozaj hrýzli. Nahnevane ich skrčila, odišla do izby a dala si jedny staré, použité, ktoré dávno v práčke neboli. „A veru, nedám.“ Potichu odvrkla, schytila neposlušné ponožky a hodila ich do práčky medzi špinavú bielizeň. „Tu budem mať od vás pokoj.“ Medzitým mama prišla, bez toho, že by si všimla tajný náklad, doložila do práčky a pustila ju. Miška si pred ňu sadla a hľadela na točiacu sa bielizeň v bubne.
Ponožky netušiac, že sa na ne niekto pozerá, rozbehli svoju práčkovú show. Vždy, keď sa ocitli v bubne, premenili sa na dva zúrivé žraloky. Teda nie naozaj, ale ony si to mysleli. Naháňali sa a hrýzli všetko naokolo. Jedna sa zahryzla do ružového trička, druhá sa zase pustila do modrej mikiny. „To nie je možné,“ pomyslela si Miška. „To sa mi asi len zdá…“ Ale všetok ten ponožkovo- žraločí útok videla na vlastné oči. Keď mama bielizeň z práčky vytiahla, Miška letela ku košu a ochotne jej pomáhala. „Miška, ty chceš vyvešať šaty? To som rada, len poď.“ Potešila sa mama. Miška však len bola zvedavá, či po tom práčkovom divadle ostanú na ponožkách nejaké stopy. A takmer odpadla!
Jej sa to nezdalo. Jedna bola zafarbená do ružova a druhá, ktorá si robila zálusk na jej modrú mikinu, zase do modra. Presne na mieste, kde na šaty cerili zuby. Tak preto ju ešte dlho na nohách hryzú! Pochopila Miška. Ony si ešte aj na nohách myslia, že sú divoké žraloky. Musí s tým niečo urobiť, predsa nestratí svoje obľúbené ponožky. „Mami?“ „Áno, srdiečko?“ „Môžem sa naučiť prať?“ „Prať??“ prekvapila sa mama. „Áno, prať. Ručne. Ako ty voľakedy, ako si nám s babkou rozprávala. A začnem rovno mojimi ponožkami. Zdá sa mi, že sa v tej práčke vždy zdivia…“ „No, dobre teda. Skús to.“ Povedala mama a Miške podala mydlo, lavór a nechala ju osamote.
Odvtedy si Miška svoje ponožky vždy len takto prala. Pri jej dohľade totiž ponožky nemali odvahu na žraločie divadlo a odvtedy jej veru nohy nehrýzli. Mama sa spokojne usmievala, lebo sa jej uľavilo, že už Miška ráno na ponožky nefrfle. “Vidíš, keď si sama perieš, aj si ich inak vážiš. A na vymýšľanie nemáš čas.“ Miška sa však len potichu usmiala a neprotestovala. Vedela o tom svoje. Bola hrdá, že už úplne sama prala. No najmä, že ponožkových predátorov skrotila.
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
