Ihličnaté stromy isto poznáš. Namiesto listov majú ihličie, ktoré krásne vonia, no nepríjemné pichá. Preto zvyčajne rastú v lesoch, tam, kde patria. Tu si ich ľudia vychutnávajú, prechádzajú sa pomedzi ne a achkajú, ochkajú, ako to krásne vonia. Lenže nie vždy sa ihličnanom podarí žiť len v súkromí prírody a lesa. Sem- tam rastú aj na miestach, kde by ich nik nečakal. Napríklad medzi rodinnými domami. Doteraz nik nevie, ako sa tam naše dva stromy dostali, lebo ľudia si vždy vysadili len také, ktoré im boli aj užitočné. Napríklad také jablone, hrušky či čerešne. Zrejme ich v zobáčiku priniesol nejaký vtáčik, ktorý si niesol šišku. A z nej naše dve semienka vypadli. Najprv nevedeli, kde sú, no nejako sa im podarilo zavŕtať sa do zeme. Pomohli im vietor a dážď, vďaka ktorým sa zakorenili. Zo semienok tak začali rásť malé stonky, ktoré postupne mocneli. Domáci si ich nechali, nevyklčovali ich ako zvykli robiť s nežiaducou burinou. Dva malé pichľavé stromčeky sa im páčili. „Počuj, je to dobrý nápad nechávať ich tu?“ Pýtal sa gazda gazdinej. „Keď narastú, nebudú mať dosť miesta. Dom je predsa pár metrov od nich. A môžu ho aj nejako poškodiť.“ Lenže gazdiná o tom nechcela ani počuť. „Nie, ja ich nedovolím vytrhnúť. Pozri, aké sú krásne. Koľkú diaľku museli prekonať, až sem prišli. Veď tu žiadne ihličnany nerastú. Sme na západe. Aspoň bude trochu zmena.“ „No dobre,“ kapituloval gazda. „Ale ak narastú príliš, pôjdu von. Verím, že to budú len nejaké menšie ozdobné jedličky.“ A tak stromčeky ostali. Menšie teda rozhodne neplánovali byť. Boli to smreky, vysoké silné stromy, ktoré sú ozdobou našich pohorí. Ale to, samozrejme, nikomu nepovedali. Len si rástli a rástli….Trvalo dlhé roky, kým sa do svojej výšky dostali. Prežili aj pre ihličnany zaťažkávajúce obdobie- Vianoce. Vtedy sa naozaj chvíľu báli, lebo na autách videli veľa zrezaných stromčekov, ktoré si ľudia viezli do svojich domov. Ich však gazda nevyrezal, lebo už mali deti veľké, a tak ich len vonku na záhrade ozdobili. Rástli si tak bez problémov ďalej. Najprv boli po okná, potom po strechu a naraz aj tú prerástli. To však už gazda neriešil. Žiaľ, medzi tým zomrel, gazdiná sa presťahovala preč a pozemok i so starým domom chátral. Len tie dva ihličnaté stromy pevneli a krásneli. Týčili sa nad ním ako dvaja bodyguardi, ktorí mali nad všetkým dostatočný nadhľad. „Ale sme vysokééé…“ Povedal jeden z nich. „Veru sme narástli,“ odpovedal druhý. „Ale veď to aj chvíľu trvalo, celých 60 rokov. A ešte aj porastieme.“ Spokojne si medzi sebou šelestili. Jedného dňa však prišla na pozemok partia robotníkov. Naše smreky sa len prizerali, čo sa ide diať. A veru, pustili sa tí do starého domu. „Čo robia? Veď ho celý zničia! Plno prachu a špiny ide z neho,“ hundral ten, ktorý bol bližšie pri dome. „No, zrejme ho idú celý rozbiť,“ dodal druhý. Ale robotníci ho nechceli zničiť, len opraviť. Každý deň usilovne pracovali a zakaždým niečo iné urobili. Vrhli sa aj na pozemok, no stromov sa zatiaľ ani nedotkli. „Títo dvaja asi pôjdu preč,“ začuli smreky rozhovor. „Počul si? Kam by sme mali ísť? A prečo?“ Báli sa. Keď videli, čo všetko ľudia s tým ich náradím dokážu…aj ich korene by vedeli vysekať. Jeden deň prišla na pozemok pani s dvomi deťmi. Tie sa rozbehli do záhrady a s úžasom pozerali na vysoké stromy. „Mami, poď sem!“ „Počkajte deti, ešte riešim niečo dôležité.“ No po chvíli vyšla von. „Čo s týmito stromami? Budú tu dosť tieniť. Dáme ich von?“ „Ako von?“ „No, či ich máme zrezať. Vysekať. A budete tu mať peknú záhradku.“ Stromy sa od strachu až zatriasli, čo nebolo práve najlepšie, keďže na všetkých popadalo ešte viac ihličia. „Kto by tu chcel toľko ihličia, bude to stále padať. O miazge ani nehovorím,“ presviedčal ju staviteľ. Stromy posmutneli. Nikdy sa takto nevnímali, že by niekomu prekážali. Veď ony tu žili dlhých 60 rokov! A ešte stále boli mladé. Ani len šišky poriadne nestihli vytvoriť. A majú ísť preč? „Nie, stromy tu ostanú.“ Povedala pani. „Vážne? Ste si istá?“ „Hej, som. Predsa tu boli skôr ako my, celé roky tu žijú. Nemôžeme ich len tak vybrať, lebo sme sa sem rozhodli presťahovať.“ Rozhodla a bolo po probléme. Odvtedy ani raz neoľutovala svoje rozhodnutie. Síce sem- tam frfle, keď musí ihličie upratovať, deti si tiež zašomrú, keď ich ihličie na trampolíne pichne. Ale tie dva smreky sú oveľa viac ako len stromy. Dom i pozemok chránia, v lete pred prudkým slnkom, v zime pred vetrom. Majú sa s novou rodinkou skvele. V lete ich polievajú, v zime hrubé kmene mašľami zdobia. A ony im na oplátku vždy krásne šišky darujú, aby si mali čím vianočné vence zdobiť. Jednu, špeciálnu, si však túto zimu nechali, z nej nový stromček porastie. PSSSST ešte o tom nik nevie, ale už pri nich pod zemou rastie malé ihličnaté bábätko.
Pre tých, ktorí ešte nechcú spať ...
...máme pripravené úlohy, ktoré môžu deti robiť spolu s rodičmi. Všetky sú kreatívne, rozvíjajú detskú fantáziu, zisťujú či dieťa počúvalo pozorne, príbehu rozumelo a precvičia i jeho slovnú zásobu a vedomosti. Otázky je treba prispôsobiť vekovej kategórii poslucháča, každý rodič vie, čo jeho dieťa zvládne. Viac sa o manuáli k otázkam dozviete v našom podcaste, ktorý nájdete v rodičovskej sekcii.
- Skús prerozprávať obsah rozprávky.
- Páčila sa ti rozprávka? Prečo?
- Aký iný názov by si dal tejto rozprávke? Prečo?
- Vieš, kto je to bodyguard? Ako by si ho opísal/-la?
- Aké ihličnaté stromy poznáš? Vymenuj ich.
- Predstav si, že si ihličnan. Zahraj, ako by si stál, hýbal sa….
- Popíš časti stromu, ktoré poznáš. Ktoré si v zemi a ktoré nad ňou?
- Vysvetli výrazy: žiť v súkromí, nevyklčovali ich, ozdobou pohorí, zaťažkávajúce obdobie, pozemok chátral, miazga, ony im na oplátku šišky darujú.
- Aký máš ty tón hlasu, keď sa bojíš? Skús to napodobniť.
- Kedy si sa naposledy bál a čo ti pomohlo to prekonať?
- Máš aj ty v okolí nejaké vysoké stromy? Vymenuj, aké.
- Zachránil si niekedy niečo alebo niekoho?
- Nakresli, ako mohlo vyzerať ihličnaté bábätko. Pošli nám ho:).
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
