Bola raz jedna malá záhradka. Rástli v nej rozmanité rastlinky, zelenina i ovocné stromy. Záhradkár Rudo sa o ňu poctivo staral a vždy na jar vysadil nové a nové druhy. Medzi nimi i našu rastlinku, ktorá klíčila z drobného semienka. Bola iná ako okolité spolusadiece. Mala hrubšiu chlpatú stonku, inak krojené lístky.
Najprv si to nevšímala, len sa tešila zo slniečka, ktoré jej dávalo silu a teplo. Neporovnávala sa a veselo si rástla medzi ostatnými rastlinkami. Po čase si však všimla, že je iná. Kým iné zelené kamarátky sa krásne vyvíjali, ona sa veľmi nemenila. Dávala si načas, predsa vedela, že každý má svoje tempo. „Ja vás dobehnem,“ zvykla spomenúť so smiechom. „Trochu som asi prispala a neskôr začala rásť.“ Utešovala sa. Keď však začali ostatné rastliny kvitnúť a hnať puky, už jej prestalo byť do smiechu. Na jej stonke žiadne puky neboli, ani len jeden.
Tak by rada nejaký mala. Nech je ako ostatné. Tie vždy chodili Rudove deti obdivovať, na ňu sa ani nepozreli. Smutno hľadela k slnku a prosila ho o pomoc. „Slniečko, slniečko, nože ma ohrej, zasvieť silnejšie, nech aj mne púčik vznikne. Veď ja som predsa jednou z nich! Ako to, že žiadny nemám?“ Slniečko však svietilo na všetky kvetinky i rastlinky rovnako a pomôcť jej nevedelo. Prešiel ďalší týždeň a okolité kvetinky rozvinuli svoje puky. Krásne farebné lupene priťahovali pohľady všetkých okoloidúcich. O to viac naša rastlinka trpela, lebo ona mala len malé zelené lístky, ktoré v tej farebnej palete úplne zanikli. I včielky ju ignorovali a obletovali len farebné susedky. „To si na mňa ani nesadnete? Pozrite, aké krásne zelené listy mám. Tu si môžete oddýchnuť.“ „My na oddych nemáme čas. Musíme opeľovať a zbierať peľ. Ten ty, žiaľ, nemáš.“ Odvetili jej usilovné včely.
A tak naša rastlinka trpela. Cítila sa menej cenná, pre nikoho nemala žiaden význam. Ľudia ju prehliadali, včely ignorovali. Dokonca aj tie mravce, ktoré bežne liezli po kadečom, sa jej vyhýbali. Smutno jej bolo. Po pár dňoch však farby stratili aj okolité kvetiny. Tie najkrajšie poodtŕhali a ostatné pomaly zvädli. Lupene im opadávali a zrazu prestávali byť pre ostatných zaujímavé. Naša rastlinka však zelenela ešte viac ako pred tým.
Išiel okolo záhradkár Rudo, ktorý mal ustarostený výraz. Všimli si to hneď všetky rastliny, takého ho ešte nevideli. Rudo mal totiž chorého syna, malý Vladko kašľal a kašľal, nič nepomáhalo. Zrazu mu padol zrak na kvety- nie však na tie, čo obvykle. Hľadel na našu zelenú rastlinku. „Mäta!“ Potešil sa. „Kde si sa tu vzala? Ako to, že som si ťa doteraz nevšimol? Presne teba potrebujem! Ešte kým nezačneš kvitnúť, potom strácaš liečivú silu. Teba donesiem môjmu Vladkovi, taký silný matový čaj mu určite pomôže!“ A už odtŕhal lístky z krásnej zelenej rastlinky.
Tá sa tešila dvojnásobne. KONEČNE si ju niekto všimol. A dokonca presne ju potreboval! A navyše bude kvitnúť! Predsa len bude mať kvietky ako ostatné rastlinky, len jej sila je predovšetkým v jej listoch. Preto sa kvety u nej neponáhľali. Hrdo si odvtedy v hriadke rástla a tešila sa vždy, keď Rudo po jej lístky prišiel. Po pár dňoch k nej zavítal aj malý Vladko, ktorý mimochodom vyzdravel, a tak prišiel dať vďaku tej malej zázračnej bylinke, ktorá mu od kašľa pomohla.
Ak sa chcete o tejto užitočnej bylinke dozvedieť viac, odporúčame stránku https://zdravopedia.sk/prirodna-lekaren/bylinky/mata-pieporna
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
