Bol raz jeden starý ovocný strom, na ktorom rástli hrušky. Boli úžasné, sladké, šťavnaté, už od júla lákali všetok hmyz z okolia. Voňavé hrušky však len pokojne viseli na strome a zreli. Keď sa chýlil ich čas zberu, rozprávali sa. „Baby, ja už by som tak rada bola v tom prútenom košíku. Neviem sa dočkať, cítim, že som pripravená.“ Povedala jedna z hrušiek. Bola menšia ako tie ostatné, no už pekne sfarbená a každú chvíľu pripravená na zber. „Nevymýšľaj, ešte nie je čas. Záhradkár predsa vie, kedy sme zrelé. Neoberie nás priskoro, ale ani neskoro. Každý rok to tak robí. Chráni nás pred osami, postrekuje, dobre sa o nás stará. My na oplátku musíme vydržať.“ „Ale ja by som už najradšej zoskočila z konára a bola preč. Na čo mám čakať? Veď som zrelá.“ Trvala na svojom malá hruštička, ktorej susedkina trpezlivosť nič nehovorila. „Ja už chcem ísť preč!“ A veru, deň čo deň sa hruštička k úteku odhodlávala. Ostatné hrušky si z toho najprv robili srandu, no keď videli, ako sa nebezpečne kníše a točí, zľakli sa. „Prestaň robiť hlúposti! Počkaj si na záhradkára. Spadneš, udrieš sa, začneš hniť a prilákaš osy. A nielen tie! Ale aj mravce. A potom pôjdu aj po nás!“ Lenže hruštička im neverila. Myslela si, že ju len chcú odradiť, lebo nedokážu prehltnúť, že ich predbehne a bude prvá v košíku. Tak sa od netrpezlivosti vrtela, točila, až to jej stopka nevydržala, zvrtla sa a hyperaktívnu hruštičku pustila. Nechala ju padnúť na zem. Hruštička sa najprv zľakla, no po chvíli sa spamätala a otriasla. „Čo som vám hovorila? Som v poriadku. Nič zlé sa nestalo! Poďte za mnou! Je tu super! Počkáme záhradkára pod stromom, aspoň sa nebude musieť naťahovať vysoko ku konárom.“ Lenže kamošky neovplyvnila. Tie sa na ňu len zhora pozerali a pokojne čakali, kedy príde ich čas. Hruštičke to však nedalo, lebo jej zrazu bolo samej smutno. Stoj čo stoj chcela zlákať kamošky k sebe! „No táááák. Nebuďte zbabelé. Len pasívne visíte a ani sa nehnete. To je nuda! Prezriete a nik vás nebude chcieť!“ Aj by pokračovala, ale náhle si všimla, že jej akosi hnedne spodná časť bruška. Presne tá, na ktorú dopadla! „Čo to je? Ach, tak o tomto ostatné hovorili!“ zľakla sa. „Ja začínam hniť! POMOOOOOC!“ kričala zúfalá. „ČO sa deje?“ Pýtali sa jej zhora kamošky. „Splnilo sa, čo ste hovorili…mali ste vo všetkom pravdu. Teraz tu zhnijem zaživa a bude zo mňa len potrava pre hmyz.“ Kajala sa a smútila. „Keby som to tak mohla vrátiť a byť opäť s vami na našom konári. Tak by som ešte chcela byť vedľa vás a klebetiť o jablčnej šťave…to sa už ale nestane, lebo nahnitú hrušku nik medzi seba nevezme.“ To začul malý mravček, ktorý prechádzal okolo nej. „Ahoj hruška. Čo to hovoríš? Prečo by si sa už do košíka nedostala? Veď ťa zo zeme zdvihnú, vieš, že záhradkár zbiera aj padnuté ovocie!“ Hrušku až myklo, tak sa zľakla. Bála sa, že sa do nej mravec pustí. „No, ale zhnitú hrušku nik medzi seba nevezme. Hniloba je ako chrípka, len ešte chytľavejšia. Šíri sa dotykom, hneď by som nakazila aj ostatné. A preto som odsúdená na zánik.“ Mravček sa na ňu poriadne pozrel. „Ale veď ty nehniješ. To by som ako mravec predsa cítil, i osy by si tu už mala!“ „Ako to že nie?! Pozri na mňa, som tu hnedá…presne ako mi kamošky voľakedy opisovali.“ Mravček sa pozornejšie pozrel a zasmial sa. „Hruška, poznáš to staré ľudské príslovie? Keď stúpiš do hovienka, budeš mať šťastie. Tak u teba platí na 100 percent.“ „Čože?“ Nechápala stále hruška. „Veď to nie je hniloba, ale hovienko, ktoré sem hovnivál odtlačil. Ak by si naň nepadla, pravdepodobne už skutočne hniješ. Takto ťa stačí len utrieť a budeš ako znovuzrodená.“ Hruška od šťastia až trochu šťavy pustila. Taká bola rada, že nehnije. Nevedela sa dočkať, kedy sa opäť s kamoškami stretne. A už jej ani nevadilo, že na ne musí čakať. O pár dní ju farmár zo zeme zdvihol a dal do vysnívaného košíka. Bola tam úplne prvá, no vôbec ju to nepotešilo, ako si pôvodne myslela. Najviac radosti mala v momente, keď sa s kamoškami opäť stretla.
Pre tých, ktorí ešte nechcú spať ...
...máme pripravené úlohy, ktoré môžu deti robiť spolu s rodičmi. Všetky sú kreatívne, rozvíjajú detskú fantáziu, zisťujú či dieťa počúvalo pozorne, príbehu rozumelo a precvičia i jeho slovnú zásobu a vedomosti. Otázky je treba prispôsobiť vekovej kategórii poslucháča, každý rodič vie, čo jeho dieťa zvládne. Viac sa o manuáli k otázkam dozviete v našom podcaste, ktorý nájdete v rodičovskej sekcii.
- Prerozprávaj túto rozprávku.
- Čo sa ti páčilo v tejto rozprávke? Čo nepáčilo?
- Ako by si zmenil/a túto rozprávku ?
- Vysvetli tieto slová, vety : Chýlil sa čas zberu ,Hruška si myslela si, že ju len chcú odradiť, lebo nedokážu prehltnúť, že ich predbehne a bude prvá v košíku. Hyperaktívna hruštička, kamošky neovplyvnila, zbabelé hrušky, pasívne visíte, hrušku myklo, klebetiť, kajala sa hruška, som odsúdená na zánik, budeš ako znovuzrodená, pravdepodobne,
- Skús vymenovať ďalšie ovocné stromy a aké majú plody napr. : Hruška má hrušky …
- Porozprávaj , čo robí taký záhradkár, aké nástroje používa pri práci.
- Vytvor ďalšie zdrobneniny : hruška – hruštička, slivka – ……., jablko – ………, malina – …… jahoda- …….. a podobne.
- V rozprávke hrušku myklo. Porozprávaj prečo . Skús ukázať ako ju myklo.
- Porozmýšľaj a povedz kedy môže ovocie hniť. Videl si už niekde hnijúce ovocie? Čo sa vytvára na hnijúcom ovocí? Prečo by sme nemali jesť hnilé ovocie?
- Z čoho mala hruška najväčšiu radosť?
- Zažil/a si ja ty niekedy, že si urobil/a nejaké rozhodnutie, ktoré si ľutoval/a? Ako sa to skončilo?
- Nakresli hrušku.
- Náš odkaz : My v rozprávkovaní si myslíme, že všetky naše rozhodnutia sú správne práve v tej chvíli, keď ich robíme. Zo všetkého sa môžeme poučiť a všetko nám prinesie „ovocie“. Aj to dobré = zrelé ovocie aj to zlá = hnilé ovocie. Vždy sa poučíme.
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
